Legenda o jazere Issyk-Kul
Jazero Issyk-Kul je obklopené mnohými legendami vysvetľujúcimi jeho vznik a historické postavy, ktoré prechádzali jeho brehmi. Jedna legenda hovorí o krutom chánovi, ktorý sa zaľúbil do krásnej dievčiny, uniesol ju, no ona ho odmietla pre lásku k pastierovi. Pastier jazdiaci na svojom čarovnom koni Tulparovi ju zachránil, no chytili ju späť. Aby sa vyhla zajatiu, vrhla sa z okna žalára a ako trest za jej smrť horské vody zaplavili chánov palác, čím vzniklo jazero. (Skutočne existujú ruiny, o ktorých sa predpokladá, že sú mestom pod vodami Issyk-Kul.) Ďalšia legenda hovorí o Timurovi, ktorý v 14. storočí nechal svojich vojakov umiestniť kameň zakaždým, keď pochodovali okolo Issyk-Kul, čím vytvoril kamenný hrebeň nazývaný Santash. Niektoré legendy dokonca tvrdia, že Džingischán je pochovaný na brehu jazera, hoci jeho pohrebisko zostáva oficiálne neznáme, pričom niektoré kirgizské legendy naznačujú, že leží blízko Issyk-Kul.
Epos o Manas
Epos o Manas, najdlhšia epická báseň, je ústredným prvkom Kyrgyzstan kultúry a histórie. Pozostáva z troch častí: Manas spájajúci kirgizské kmene, príbeh jeho syna Semeteiho a príbeh jeho vnuka Seiteka. Manas, narodený pastierovi na Altaji, vyrastie vo veľkého bojovníka, ktorý zjednotí kmene a privedie ich späť do ich domoviny v Tian Shan. Ožení sa s Kanykei a majú syna Semeteia. Po Manas smrti sú Kanykei a Semetei deportovaní do Samarkandu. Semetei sa neskôr dozvie o svojom dedičstve a pokúsi sa zjednotiť kmene, ale zmizne. Jeho syn Seitek, vychovaný v nepriateľskom tábore, objavuje svoju líniu a prináša kirgizskému ľudu mier. Epos, napísaný až v 19. storočí, má mnoho verzií vďaka ústnym tradíciám a manaschi rozprávačom, ktorí často pridávali svoje vlastné prvky. Epos of Manas je životne dôležitý pre kirgizskú identitu. 40 lúčov štátnej vlajky symbolizuje kmene zjednotené Manas. Najvyšším štátnym vyznamenaním je Rád Manas a mnohé pamiatky, ako napríklad letisko Bishkek a vrchol hory, sú pomenované po ňom. Legendy tiež spájajú Manas s prírodnými pamiatkami, ako je Manas Bowl v Barskoon Gorge. Manas predstavuje ideálnu kirgizskú osobu a štát. Napriek svojej kombinácii faktov a legiend má epos významný vplyv na Kyrgyzstan.
Legenda o Jeti Oguz
Jeti Oguz, známy svojimi siedmimi červenými skalnými útvarmi pripomínajúcimi býkov, je opradený kirgizskou legendou. Kedysi dávno boli dvaja cháni rivalmi po tom, čo jeden ukradol tomu druhému krásnu manželku, čo vyvolalo brutálnu vojnu. Druhému chánovi, ktorý hľadal radu, jeden múdry muž neochotne povedal, aby zabil manželku, aby zabránil jej návratu k pôvodnému manželovi. Počas veľkolepého festivalu, po obetovaní siedmich býkov, chán zabil svoju manželku. Jej krv zmyla býkov a zabila chána a jeho sluhov. Býci sa zmenili na červené skaly teraz známe ako Jeti Oguz, čo v Kirgizsku znamená „sedem býkov“.
Legenda o Burana
Burana Tower, neďaleko Tokmoku, je posledným zvyškom starovekého mesta Balasagun. Zatiaľ čo odborníci tvrdia, že pôvodne išlo o minaret, kirgizská legenda ponúka iný príbeh. Mocný chán mal krásnu dcéru Monaru. Aby ju ochránil pred nápadníkmi, radil sa s veštcami. Jedna predpovedala, že zomrie pred svojimi šestnástymi narodeninami. Aby bola v bezpečí, chán postavil vysokú vežu a zamkol ju vo vnútri. Monara tam vyrastala, pozerala sa zo štyroch okien a jedlo dostávala v košíku. Na jej šestnáste narodeniny jej chán, ktorý veril, že predpoveď bola nepravdivá, priniesol košík ovocia. Po tom, čo ju pobozkal, sa zrútila a zomrela. Chán našiel v košíku jedovatého pavúka. Jeho výkriky v smútku otriasli vežou, čo spôsobilo, že sa vrch zrútil a zanechal po sebe ruiny, ktoré dnes vidíme.
Legenda o Sary Chelek
Pred tisíckami rokov tam, kde teraz leží jazero Sary Chelek, bolo rozsiahle údolie. Kňazi v zlatom oblečení, služobníci morského boha Kho, založili svoje mesto Sai Kho na brehoch rieky a žili tam tisícročia. Uctievali Kho, božstvo s rybím telom a mužskou hlavou, ktoré sídlilo v mramorovej panve v ich chráme. Kho učil kmene poľnohospodárstvo, chov dobytka a iné remeslá. Každé storočie zomrel veľkňaz a z najkrajšieho dievčaťa v údolí, ktoré pobozkal Kho, sa narodil nový veľkňaz. Táto pokojná existencia pokračovala až do invázie nepriateľov, ktorí zabili väčšinu obyvateľov. Veľkňaz zavolal Kho o pomoc. Kho sa objavil, naplnil údolie hukotom, čo spôsobilo, že skaly a voda padali dolu, zabíjali útočníkov a odplavili mesto. Táto udalosť vytvorila jazero Sary Chelek, kde sa verí, že Kho stále žije.
Legenda o matke jelenej
Kmeň Bugu z Kyrgyzstan má svoj pôvod v legende o jelenej matke, z ktorej je odvodené aj ich meno (bugu znamená v Kirgizsku jeleň). Príbeh začína na brehu rieky Jenisej na Sibíri, kde kirgizský kmeň žil v neustálom konflikte so svojimi susedmi. Napriek varovaniu od vtáka s ľudským hlasom kmeň ignoroval hroziace nebezpečenstvo. Ich vodca Kulchoo zomrel a počas jeho pohrebu bol kmeň napadnutý a zmasakrovaný nepriateľmi. Dve deti, chlapec a dievča, prežili, pretože ich poslali zbierať huby. Vrátili sa, aby našli všetkých mŕtvych, hľadali jedlo a pomoc, až nakoniec narazili na nepriateľský tábor. Jedna stará žena ich tam nakŕmila, no spoznali ich a odviedli k zúrivému chánovi, ktorý nariadil ich smrť. Stará žena vzala deti na útes s úmyslom hodiť ich do rieky Jenisej, ale modlila sa o milosť. Vtom sa objavila samica jeleňa s vemenami naplnenými mliekom a ponúkla, že bude deti dojčiť ako svoje. Napriek varovaniam starej ženy o krutosti ľudstva matka jeleň vzala deti a priviedla ich k jazeru Issyk-Kul. Tam ich vychovávala, kým sa nevzali a nemali dvoch synov, Tynymsejita a Alesejita. Tento nový kmeň dostal meno Bugu, po Matke jeleň. Tynymsejitova rodina sa presťahovala do Naryn, zatiaľ čo Alesejit zostal v Issyk-Kul. Harmónia medzi kmeňom a jeleňom sa skončila, keď ľudia v regióne Issyk-Kul začali zabíjať jeleňa a používať ich parohy na hroby. Jeleň sa následne stiahol hlboko do hôr. Táto legenda je vyrozprávaná v rôznych formách, najznámejšie je v príbehu Čingiza Ajtmatova „Biela loď“.
Legenda o Tash-Rabat Caravanserai
Legenda o Tash-Rabat Caravanserai, odovzdávaná generáciami, nesie hlbokú múdrosť predkov. Rozpráva príbeh o mocnom chánovi rozpoltenom medzi svojimi dvoma synmi, z ktorých jeden si predstavoval prosperitu prostredníctvom obchodu a pohostinstva, zatiaľ čo druhý hľadal slávu prostredníctvom drancovania. Vízia najstaršieho syna viedla k vybudovaniu veľkolepého karavanseraja, symbolizujúceho otvorenosť a jednotu, ktorý prekvital blahobytom a dobrou vôľou. Snaha mladšieho syna o dobytie a lúpež však nakoniec priniesla skazu kedysi prekvitajúcemu zriadeniu a slúžila ako dojímavá pripomienka hlúposti chamtivosti a agresivity. Prostredníctvom tohto prastarého podobenstva si pripomíname pretrvávajúcu dôležitosť integrity, zhovievavosti a dôsledkov našich rozhodnutí, ktoré odzrkadľujú nadčasové lekcie našich predkov.